Generálny manažér Montrealu najskôr hovoril po francúzsky, a potom povedal anglickú vetu: „From the Slovakian national team and TPS Turku Juraj Slafkovský.“

Bolo to veľké prekvapenie, veď hlavným favoritom na pozíciu draftovej jednotky bol dlhé mesiace Shane Wright.

Väčšina ľudí je dodnes presvedčená, že súboj medzi Slafkovským, Wrightom a Loganom Cooleym bol veľmi tesný.

Hughes však v rozhovore pre Denník N tvrdí, že to tak nebolo.

Pôvodne mal mať Hughes na nás „chvíľu“ po nedeľnom zápase so St. Louis, no tento termín padol, keďže sa pretiahli pozápasové rozhovory s hráčmi.

„Kent zajtra bude šoférovať do Bostonu a bude očakávať váš telefonát,“ povedala nám hovorkyňa klubu.

Osobné stretnutie sa síce zmenilo na telefonický rozhovor, no aj „chvíľa“ sa zmenila na viac ako polhodinu.

Kým Hughes prechádzal autom kanadsko-americkú hranicu, porozprával nám:

Už pred draftom ste si o Slafkovskom zisťovali, čo sa len dalo. Za posledného 1,5 roka ste však mali možnosť bližšie ho spoznať. Prekvapil vás niečím?

Áno, pretože je ťažké už len to, že ste draftovou jednotkou v Montreale. Ak ste však draftová jednotka a ešte sa vám aj na začiatku nedarí, to už je ťažké poriadne. Juraj k nám prišiel v osemnástich, je ďaleko od rodiny, hovoriť musí v cudzom jazyku. A napriek tomu sa dokázal zlepšovať aj napriek všetkej kritike a negativite, ktorá sa neho dlho valila. Možno nie je najpresnejšie povedať, že nás to prekvapilo, pretože sme už pred draftom videli, že má takéto vlastnosti. V skutočnosti však neviete, ako mladý hráč zvládne tlak, až kým mu nie je vystavený. S úžasom sledujem, ako si s tým poradil.

Vybrali ste si ho ako draftovú jednotku. Na koľko percent pri tomto rozhodovaní zavážili jeho hokejové schopnosti a na koľko charakterové vlastnosti?

Zvažujete všetko, no v konečnom dôsledku hľadáte najlepšieho hokejistu. Jednoznačne preto zavážili najmä hokejové schopnosti. Samozrejme, upokojovalo nás aj to, že sa nám veľmi páčila jeho povaha, ako sa vedel za seba postaviť a aká je jeho motivácia v hokeji. Toto je dôležité, aby hráč zvládol prostredie v Montreale. V prvom rade sme však hľadali hráča, ktorého herná kvalita je hodna draftovej jednotky. Keby sme neverili, že ju Juraj má, nebrali by sme ho.

Rozumiem, že povahové vlastnosti tvorili len malé percento v rozhodovacom procese, no neprevážili napokon práve tie, keďže súboj medzi Slafkovským, Shanom Wrightom a Loganom Cooleym bol veľmi tesný?

Nebol.

Nebol?

Nie, Juraj bol pre nás jednoznačnou jednotkou.

Hovorilo sa však, že ste sa rozhodovali do poslednej chvíle. Ešte aj v deň draftu ste si Slafkovského zavolali na rozhovor, na ktorom bol aj majiteľ klubu Geoff Molson.

Chceli sme sa s ním ešte raz porozprávať, pretože sme chceli využiť všetok čas, ktorý sme mali k dispozícii. Bola to aj príležitosť, aby sa stretol s majiteľom. Nechceli sme zbytočne vopred oznamovať 31 ostatným tímom a verejnosti, čo spravíme. V skutočnosti sme sa však interne prakticky jednohlasne zhodli, že najlepšou voľbou je Juraj.

Bol vo vašich úvahách v nejakom bode aj Šimon Nemec? Ak áno, kedy z nich vypadol?

Sledovali sme ho na majstrovstvách sveta. Po nich sme mali stretnutie s našimi skautmi, na ktorom sme sa viac-menej rozhodli, že našou voľbou bude Slaf. Nemca sme teda vylúčili pomerne skoro. Radili sme ho do skupiny s Cooleym a Wrightom, no Slafa sme mali nad nimi všetkými, preto sme o Nemcovi ani príliš neuvažovali.

Predpokladám, že sa so slovenským reprezentačným trénerom Craigom Ramsaym poznáte z čias, keď ste boli agentom Vincenta Lecavaliera a Ramsay bol asistentom Johna Tortorellu v Tampe Bay.

Poznám ho dosť na to, aby som ho pozdravil, keď ho vidím, no bližšie sa nepoznáme. Vinny ho však pochopiteľne pozná výborne a takisto aj náš tréner Martin St. Louis, ktorého Ramsay takisto trénoval v Tampe.

Konzultovali ste s Ramsaym, akí sú Slafkovský a Nemec, keďže oboch dobre pozná zo slovenskej reprezentácie?

Hovoril s ním práve Vinny. V čase, keď sme Ramsayho oslovili, sme sa však už sústredili na Slafa ako na našu jednotku, preto sa pýtal na neho a nie na Nemca.

Niektoré skautské analýzy pred draftom hovorili, že Slafkovského slabinou je hokejové IQ. Momentálne to však tak vôbec nevyzerá. Pomýlili sa skauti?

Slaf sa len musel naučiť niekoľko drobností, ktoré musí vedieť každý, kto chce hrať v NHL. Ťažšie sa však učí, keď máte len osemnásť a ste v Montreale. Prirovnal by som to k akváriu – všetci vás zvonku vidia a sledujú každú chybu. Niektorí sa z tých chýb pravdepodobne aj tešia, pretože si tým potvrdzujú svoju teóriu, že sme spravili chybu, keď sme nezobrali Shana Wrighta. Vlani sme draftovali Davida Reinbachera, ktorého čaká po príchode do Montrealu to isté. On však bude mať jednu výhodu. Bude mať pri sebe Slafa, ktorý si to všetko prežil. Preto mu dokáže poradiť a pomôcť. Slafa považujem za inteligentného hokejistu, ktorý veľmi rozumne pracuje s pukom na hokejke. Musel sa naučiť hrať lepšie aj bez neho a využívať svoju postavu. Bolo to pre neho niečo nové, pretože predtým v TPS Turku hral vo veľmi defenzívnom systéme, čo nebolo ideálne.

Slafkovský dal minulý týždeň proti Washingtonu prvý raz v NHL dva góly v jednom zápase. Na ďalší tréning prišiel o hodinu skôr, aby trénoval streľbu. Aj vďaka práci agenta dobre poznáte hokejistov na tejto úrovni. Je takéto pridávanie si na tréningoch bežné?

Pri takom mladom hráči je to čosi mimoriadne. Slaf sa pozerá na veci zo správnej perspektívy. V jednom rozhovore povedal, že keď sa raz obhliadne za svojou kariérou, chce si povedať, že spravil všetko, čo bolo v jeho silách, aby na seba mohol byť hrdý. Takéto vyjadrenia počujete celkom často, no väčšinou nie z úst tínedžerov. Na svoj vek je veľmi vyspelý. Dáva do toho všetko a  je na seba veľmi náročný. Občas mu musíme pripomínať, že keď za rok odohrá 82 zápasov v najlepšej lige sveta, nie je možné, aby mu každý vyšiel perfektne.

Po úplne prvom zápase za Montreal povedal, že Lavale je jediné miesto, kam nikdy v živote nechce ísť. Na hraní na farme nie je nič zlé, nakoniec Nemcovi to veľmi pomohlo. Slafkovský však znel, že by mu to pripadalo ako zlyhanie. Keď ste sa počas jeho ťažších období rozhodovali, či ho poslať na farmu, zohľadňovali ste aj tento psychologický faktor?

Ak by sme si v ktoromkoľvek momente mysleli, že Laval je pre neho najlepšie miesto, poslali by sme ho tam. Predtým by sme si s ním, pravdaže, sadli a uistili sa, že rozumie, prečo to robíme. Doteraz sme si však vždy vyhodnotili, že najlepšie bude, keď zostane s nami v prvom tíme. Sme totiž v unikátnej situácii, keď si môžeme dovoliť, aby robil aj chyby a učil sa na nich. Keby hral za Tampu či Colorado, bolo by to ťažšie. Keď v takomto tíme spravíte chybu, nabudúce nehráte. Vedeli sme však, že pri budovaní tímu ešte nie sme vo fáze, v ktorej by sme bojovali o play-off. Preto sme si ho chceli nechať aj za cenu chýb, ale len v prípade, ak budeme vidieť, že sa učí a že úroveň NHL nie je pre neho privysoká, čo by ho mohlo demotivovať. Ak by takýto moment nastal, kedykoľvek sme boli pripravení poslať ho do Lavalu.

Stalo sa, že ste sa touto možnosťou aj vážne zaoberali?

Boli obdobia, keď sa mu nedarilo a keď sme sa zamýšľali, či dokáže zareagovať a situáciu zvrátiť. Marty St. Louis nám však vždy hovoril, že Slaf sa učí a aj spoluhráči ho veľmi podporujú. Preto sme cítili, že najlepšie sa bude rozvíjať v Montreale. Trochu sme sa báli, že v AHL by mohol byť úspešný aj bez toho, aby pracoval na veciach, ktoré potreboval zlepšiť. V NHL to bez nich nešlo. Najskôr ich musel pridať do svojej hry a až potom sa dostavili výsledky. Máme okolo neho veľa ľudí, ktorí ho pravidelne monitorujú, sledujú jeho zápasy a všetko vyhodnocujú. Dávame si pozor aj na to, aby sme mu nedávali priveľa informácii naraz a „neprekoučovali“ ho. Kombinácia týchto faktorov rozhodla o tom, že na farme nebol, a v tejto chvíli to vyzerá tak, že sme sa rozhodli správne.

Mike Matheson povedal, že počas kariéry nevidel hráča, ktorý by sa počas jednej sezóny zlepšil tak výrazne ako Slafkovský. Čo považujete za hlavný dôvod jeho progresu?

Nedá sa vybrať len jeden. Začal by som tým, že už vlani bol Slafkovský pravdepodobne lepším hráčom, ako ukazoval v zápasoch. Ľudia by pri jeho hodnotení mali mať vždy na pamäti, že si len zvykal na život v Kanade aj na slávu, ktorú prináša hranie za Canadiens. A takisto na kritiku. Keď sa v osemnástich rokoch trápite pred 21-tisíc divákmi na štadióne, pričom ďalšie davy sledujú každý váš zápas v televízii, môže vás to poznačiť natoľko, že hráte horšie, ako keby ste tento tlak nemali. Pre vyzretých dospelých mužov je veľmi ťažké sa vyrovnať s tým, keď sa pri takejto pozornosti trápia. Preto som v prvej odpovedi spomenul, že ma prekvapilo, ako sa s tým vyrovnal tínedžer Slafkovský. Ukázal obrovskú vnútornú odolnosť a silný charakter, vďaka ktorému na seba tlačil, aby sa zlepšoval.

Pod trénerom Martinom St. Louisom sa výrazne zlepšil najskôr Cole Caufield, a potom aj Slafkovský. Vďaka čomu je taký dobrý v rozvoji mladých hráčov?

Sčasti je to vďaka jeho povahe – je veľmi pokojný. Marty je navyše dušou učiteľ. On chce každému pomôcť, aby sa zlepšil, a hráčom venuje veľa času. Má aj emocionálnu inteligenciu, vďaka ktorej vie hráčov prečítať. Dokáže preto odhadnúť, kedy sú pripravení sa niečo naučiť a kedy na to nie je vhodný čas. V neposlednom rade je celoživotným študentom hokeja a neustále o ňom rozmýšľa.

Filip Mešár si za Montreal zahral zatiaľ len v prípravných zápasoch. Foto – TASR/AP

Reinbachera ste draftovali z piateho miesta. Slováka Dalibora Dvorského si z desiateho miesta vybralo St. Louis. Vaša pozícia bola príliš vysoká na to, aby ste mali Dvorského tesne pred draftom na užšom zozname, ale zaujíma ma, či ste o ňom počas sezóny v nejakom bode uvažovali.

Často sme sa na neho chodili pozerať na majstrovstvách sveta do 18 rokov a veľmi sa nám páčil. Odohral výborný turnaj a už vtedy som si hovoril, že na drafte pôjde vysoko. Je to však tak, ako hovoríte – keď sme sa dozvedeli, že budeme mať piaty výber, sústredili sme sa už na hráčov, ktorí aj boli vybratí v prvej päťke.

Filip Mešár hral na Slovensku už mužský hokej a chcel v ňom aj zostať. Aké ťažké bolo dva roky za sebou presvedčiť nielen jeho, ale aj jeho agenta a ďalších ľudí v jeho zázemí o tom, že mu pomôže hranie v kanadskej juniorke?

Viac som sa rozprával s jeho severoamerickým agentom ako s tým slovenským. Zdalo sa mi, že Filip pochopil, o čo nám išlo. Chceli sme, aby už hral v Severnej Amerike a pomaly si zvykal na zmeny, ktoré vo svojej hre musí urobiť, aby raz bol úspešný v NHL. Lepšie sa ich totiž naučí na užšom ľade. Zároveň sme potrebovali, aby sa mu naďalej darilo v ofenzíve a rozvíjal aj svoje útočné schopnosti, preto nám z toho juniorka vyšla najlepšie.

Ste spokojný s jeho rozvojom počas druhej sezóny v Kitcheneri?

Áno, som. Veľa práce s ním odviedol Paul Byron, bývalý útočník Montrealu, ktorý v tejto sezóne rozšíril náš trénerský tím zaoberajúci sa rozvojom hráčov. Na Filipovi vidíme progres, no musí sa zlepšovať aj naďalej. O tom to celé je, práve to robí Slaf. Keď dá dva góly, na druhý deň pracuje na strele, pretože ho tie góly motivujú. Tak by to aj malo byť, obzvlášť pri mladých hráčoch. Som presvedčený, že najúspešnejšími sú tí talentovaní hráči, ktorí neustále hľadajú spôsoby, ako sa zlepšiť.

Ako zvláda kritiku Mešár? Montrealskí fanúšikovia totiž neporovnávajú len Slafkovského s Wrightom a Cooleym, ale aj Mešára s Čechom Jiřím Kulichom, ktorý bol draftovaný o dve miesta nižšie. Keď navyše Mešár odohral pár slabších mesiacov v juniorke, hneď sa výrazne prepadol v rôznych rebríčkoch mladých hráčov.

Týmito rebríčkami by som sa vôbec nezaoberal. Nemajú väčšiu hodnotu ako to, čím sú – názorom jedného človeka, ktorý navyše nemá všetky informácie, pretože nemôže cestovať po štadiónoch na celom svete. Preto si pozrie nejaké videá a potom musí napísať články. O Filipa sa nebojíme, pretože pozornosť nie je takej úrovni ako v prípade Slafkovského. S ním to bolo iné, pretože kritika bola dennodenná a spoznával ho úplne každý. Filipovi zdôrazňujeme, aby si žiadne reči nevšímal a sústredil sa na vlastné zlepšovanie. Aby prispôsobil svoju hru potrebám NHL a z roka na rok sa k nej približoval. Slaf nesúperí s Cooleym, Nemcom ani Wrigtom. Len pracuje na tom, aby bol najlepšou možnou verziou seba samého. S Mešárom je to rovnaké. Od hráčov nechceme, aby boli lepší ako každý, kto bol draftovaný za nimi. To nech si vôbec nevšímajú, nech sa sústredia na vlastnú kariéru.

Prečítajte siSlafkovský mal Wrighta, Mešár má Kulicha. Porovnania ovplyvňuje 30 rokov frustrácie fanúšikov Montrealu

Vyrastali ste v Montreale, potom ste žili v Bostone a teraz svoj čas delíte medzi tieto dve mestá, preto viete porovnať aj obe fanúšikovské základne. Boston je takisto tím z tzv. Original Six, ktorá zakladala NHL. Aj tam fanúšikom na hokeji záleží, aj tam je na hráčov tlak. Čím to je, že každý hovorí, že v Montreale je tlak ešte na celkom inej úrovni?

Boston je hokejové mesto, no ešte viac je to bejzbalové mesto. Majú aj basketbalistov Celtics či Patriots v americkom futbale. V Montreale je len hokej a ľudia sa s ním stotožňujú. Aj preto, že majú veľmi úspešnú históriu. Vždy mi prišlo zaujímavé, akí hrdí sú Montrealčania na hráčov Canadiens aj na svoje legendy v Sieni slávy. Všimol som si jednu zaujímavú vec. Ako agent som bol v Montreale viackrát na večeri s frankofónnymi kanadskými hráčmi, ktorí patrili k najúspešnejším v krajine – napríklad s Vincentom Lecavalierom či Krisom Letangom. Ľudia ich pravdaže spoznali, ale udržiavali si istý odstup, pretože títo hráči nehrali za Montreal. Keď ste však hráčom Canadiens, ľudia v meste k vám pristupujú, ako keby na vás mali vlastnícke práva. Sú na vás viac hrdí, ale aj oveľa viac vyžadujú. Prostredie v Montreale nie je jednoduché, obzvlášť v čase sociálnych sietí, no pri osobnom stretnutí cítim, že nás ľudia podporujú a sú na tím hrdí. Hráči to pociťujú a obzvlášť počas sobotných večerných zápasov zažívajú atmosféru, aká nie je nikde inde.

Počas vašich rokov pri hokeji ste videli prakticky všetky slovenské hviezdy od bratov Šťastných cez Bondru, Pálffyho, Šatana, Cháru, Demitru až po Hossu s Gáboríkom. Bol niekto z nich váš obľúbený?

Ako mladý chalan z Montrealu som miloval Petra Šťastného. Pritom Quebec Nordiques boli najväčšími rivalmi Canadiens, no Šťastný bol taký úžasný hráč, že som ho obdivoval. Bol to naozaj skvelý center.

Roky ste boli agentom Patricea Bergerona, ktorý spolu so Zdenom Chárom zmenil tzv. klubovú kultúru v Bostone Bruins. Vďaka čomu sa im to podarilo?

Pomohli vybudovať prostredie založené na veľkom profesionalizme. Držali sa toho, že v klube nejde o individuality, ale o celé mužstvo. Chceli vyhrať každý zápas a toto nastavenie očakávali aj od ostatných. Tam sa každý rok išlo na Stanley Cup. Keď potom do toho prostredia prišli noví hráči, tiež si osvojili tento prístup. Dnes už Zdeno a Patrice nehrajú, no nimi nastavená filozofia pretrváva a som presvedčený, že to tak bude aj po konci Brada Marchanda. Ku každému v tíme sa totiž pristupuje s rešpektom a toto nastavenie končiaci lídri vždy odovzdajú tým novým. Niečo podobné by sme chceli vybudovať v Montreale.

Keby som si mal zatipovať, ktoré tímy sú vašimi vzormi, povedal by som, že Vegas z hľadiska skladania tímu a Boston z hľadiska klubovej kultúry. Mýlim sa?

S tou kultúrou súhlasím, hoci dobrých príkladov je viac ako len Boston. K nemu však mám bližšie, pretože som zastupoval Patricea Bergerona aj ďalších hráčov. Osemnásť rokov bol niektorý z mojich klientov priamo v šatni Bostonu. Vyzerá to tak, že náš tím naozaj postavíme v štýle Vegas, no netreba zabúdať, že pri skladbe tímu sa vždy prispôsobujete okolnostiam – tomu, aký káder ste zdedili a akých hráčov sa vám podarilo draftovať. My by sme časom podobne ako Vegas mohli stavať na solídnej defenzíve, dobrých brankároch a šírke kádra v útoku. Aj my by sme boli radi, keby sme draftovali Connora McDavida a Leona Draisaitla, no aj keď máte takéto dve superhviezdy, musíte sa pri skladbe tímu veľmi prispôsobovať, pretože ich mzdy zoberú veľa z platového stropu.

Slovensko má teraz veľa mladých vysoko draftovaných hráčov a každý z nich sníva o NHL. Máte pre nich univerzálnu radu zo svojich skúseností nielen generálneho manažéra, ale aj hráčskeho agenta?

Povedal by som im, že ich štartovacia dráha bude zrejme oveľa dlhšia, ako si po drafte uvedomujú. Najlepšie, čo môžu spraviť, je každý deň tvrdo pracovať na svojom zlepšení. Treba sa zamerať na dlhodobý plán a nezaoberať sa príliš výsledkami v aktuálnom týždni či mesiaci. Takže ešte raz: sústreďte sa na dlhodobé ciele, dôverujte svojim schopnostiam, podporte to tvrdou prácou a potom budete vedieť, že ste spravili všetko, aby ste si dali šancu uspieť. (Stefan Bugan,Nko)

Čo spravil Slafkovský po dvojgólovom zápase? Prišiel na tréning o hodinu skôr.

Dôvod Slafkovského zlepšenia vidieť na prvom tréningu po dvojgólovom zápase. Väčšina hráčov ešte len prichádza do tréningového strediska v Brossarde, niektorí z nich sú v šatni, no Slafkovský je už dávno na ľade.

Takmer hodinu pred začiatkom tréningu začal svoj vlastný tréning – s expertom Glenom Tuckerom, prezývaným Dr. Strela, a spoluhráčom Kaidenom Guhlem sa venuje nácviku streľby.

Po zápase, v ktorom dal dva góly.

„Keď vystrelíte o 100 až 150 striel navyše, môže vám to len pomôcť,“ povie novinárom, keď sa ho pýtajú, prečo prišiel tak skoro.

Najlepší strelec tímu Cole Caufield dá Slafkovského správanie do kontextu. Draftová jednotka nerobí to, čo od neho očakávajú starší hráči. Nenasleduje príklad druhých, ale on sám je tým príkladom.

„Je hladný, neustále hľadá spôsoby, ako by sa mohol zlepšiť. Zostáva na ľade po tréningoch a jeho pracovná morálka tlačí dopredu každého v tíme. Zdvihol náš štandard a už v tomto ohľade začíname byť dobrí,“ hovorí Caufield.

Zhrňme si to: 19-ročný Slafkovský, najmladší hráč v tíme, ukazuje ostatným, ako tvrdo treba pracovať, aby sa zlepšili.

Novinár Eric Engels zo Sportsnetu prišiel na tréning 25 minút pred jeho začiatkom a spravil video z toho, ako Slafkovský trénoval streľbu.

Jeho kolega Jean-François Chaumont z nhl.com však informoval, že Slafkovský bol na ľade už takmer hodinu pred začiatkom tréningu.

https://twitter.com/EricEngels/status/1 ... n8cDg&s=19

Slafkovský a fanúšikovia

Slafkovský si po slabšej prvej sezóne získava montrealských fanúšikov. Tých dnes fanúšikovia súperov dokonca často podpichujú, že sú pri Slafkovskom nekritickí a nadhodnocujú jeho výkony.

Teraz sa ho montrealská verejnosť zastane aj po slabšom výkone, no tento stav si musel sám vybojovať zlepšenými výkonmi či mimoriadnym prístupom k tréningom.

Na drafte naňho časť fanúšikov bučala, pretože si priali Shana Wrighta. V prvej sezóne ho mnohí nazývali prepadákom a posielali ho na farmu.

Kým v Chicagu má dnes každý hokejový fanúšik dres Connora Bedarda, v Montreale bolo počas Slafkovského prvého mesiaca v NHL len veľmi málo ľudí s jeho dresom. Ľudia akoby čakali na to, nech ich presvedčí o tom, že si s hrdosťou môžu dať jeho dres.

V polovici decembra som sa pýtal kanadského novinára Arpona Basuho, či sa to za viac ako rok zmenilo.

„Ani veľmi nie. Ľudia podľa mňa stále čakajú, či si majú kúpiť jeho dres. Niekoľko jeho dresov v hľadisku nájdete, ale nie sú to davy. Ak však bude pokračovať v dobrých výkonoch, určite sa to zmení,“ povedal Basu.

Slafkovský odvtedy zažil dva najlepšie mesiace v NHL a v najbližších dňoch budem môcť posúdiť, či stúpla jeho popularita.

Vyčkávanie kanadskej verejnosti sa prejavilo aj v komerčných aktivitách. Kým na Slovensku má Slafkovský zmluvy so stávkovou spoločnosťou či s výrobcom minerálnych vôd, v Kanade takéto spolupráce zatiaľ nemá.

„Jedinú takúto zmluvu mal s firmou Bauer, no aj tú sabotoval, lebo hrával s hokejkami od konkurenčnej firmy CCM,“ zasmial sa Basu.

„Povedal si, že mu nevadí, že príde o peniaze, ale chce hrať s hokejkou, s ktorou sa mu hrá dobre. Ostatné časti výstroja od Bauera však má veľmi rád a je na nich, aby mu dodali aj hokejky na mieru. Viem, že pracovali na vyriešení tohto problému.“ (Stefan Buga, Nko)

Začne sa v Calgary prestavba?

Calgary Lindholma vymenilo do ambiciózneho Vancouveru za Andreja Kuzmenka, Huntera Brzustewicza, Joniho Jurma a výber z prvého kola nadchádzajúceho draftu.

29-ročný Švéd, ktorému sa po sezóne končí zmluva, však tento rok zaznamenal len 32 bodov v 49 zápasoch a má to rozbehnuté na najhoršiu sezónu za svoje 6-ročné pôsobenie v Calgary.

Pre Martina Pospíšila to môže znamenať nižšiu šancu, že si vo svojej prvej sezóne v NHL zahrá play-off. Otvorená by tak bola aj jeho účasť na nadchádzajúcich majstrovstvách sveta v Česku.

Vedenie Calgary však koniec bojov o play-off zatiaľ nepripúšťa. Generálny manažér Flames Craig Conroy verí, že jeho tím bude schopný vyhrávať naďalej s hráčmi, ktorých má momentálne k dispozícii.

„Začiatok sezóny nám nevyšiel podľa predstáv. Spadli sme do priepasti, z ktorej sme sa museli prebojovať von. Potom však prišli štyri prehry v rade. Tie boli sklamaním,“ povedal Conroy pre The Athletic.

52-ročný Američan pritom priznal, že nedávne výsledky a dlhodobé zranenie útočníka A. J. Greera prispeli k urýchleniu Lindholmovej výmeny.

„Nastavil som si cieľ, akú protihodnotu by som mal za neho dostať. Z tejto dohody som mal pocit, že by pre nás mohla byť najvýhodnejšia,“ dodal Conroy, ktorý sa pri dohadovaní výmeny riadil vzorom trejdov Boa Horvata a Ryana O’Reillyho z minulého roku.

Za Lindholma tak požadoval výber z prvého kola draftu, hráča pravidelne nastupujúceho v základnej zostave a nádejný talent.

Nakoniec sa mu podarilo splniť všetky tri požiadavky.

Najzaujímavejším prírastkom do tímu Flames je zatiaľ jednoznačne Andrej Kuzmenko. 28-ročný Rus odohral svoju prvú sezónu v NHL len minulý rok, no počas nej zaznamenal 74 bodov a takmer 40 gólov.

V tomto ročníku sa mu však zatiaľ príliš nedarí, keďže nazbieral len 21 bodov v 43 zápasoch. V drese Calgary sa tak bude snažiť o vylepšenie svojej bilancie. S trejdom totiž súhlasil napriek tomu, že Calgary mal prvotne na zozname tímov, do ktorých byť vymenený nechce.

„Teším sa na príchod do Calgary. Prísť do nového tímu a pomôcť ich ofenzíve je pre mňa skvelá príležitosť,“ povedal Kuzmenko.

Vancouver chce Stanleyho pohár

Na začiatku sezóny by asi málokto tipoval, že po polovici odohratých zápasov bude Vancouver jedným z najlepších tímov NHL. Po All Star víkende sú Canucks spolu s Bostonom dokonca na špici celej súťaže a dalo sa tak očakávať, že na prestupovom trhu budú aktívni.

Keď sa ukázalo, že Elias Lindholm nepodpíše s Calgary novú zmluvu, tak podľa Conroya o výmenu žiadalo až päť klubov. V prospech Vancouveru nakoniec rozhodlo to, že spomedzi všetkých záujemcov  zvolili najagresívnejší a najpriamejší prístup pri uzatváraní dohody.

„Pozerali sme sa na rôzne možnosti, ktoré boli dostupné. Elias je hráčom, ktorý proti nám nastupoval často a sledujem ho už od jeho začiatkov vo Švédsku. S ním v zostave to budú mať súperi proti nám ťažšie a naši tréneri majú aj viac možností v prvých dvoch útokoch,“ povedal pre NHL.com generálny manažér Vancouveru Patrik Allvin, ktorý, mimochodom, len nedávno podpísal novú zmluvu na tri roky.

Výsledkom tejto dohody nakoniec je, že za Lindholma odchádzajú do tímu Calgary štyria alebo až piati hráči (súčasťou výmeny je aj podmienečný výber zo 4. kola najbližšieho draftu).

Na prvý pohľad sa to môže zdať veľa za hokejistu, ktorý bude mať v tejto sezóne pravdepodobne ledva 50 bodov. V skutočnosti však na tom podľa odborníkov môže Vancouver určite viac získať, než stratiť.

„Nie je to preplatené a nie je to ani ‚krádež‘. Takáto je skrátka trhová hodnota jedného z mála voľných centrov pre prvé dva útoky,“ napísal pre The Athletic Thomas Drance, ktorý sa roky venuje predovšetkým tímu Canucks.

V analýze The Athletic sa viacerí experti zhodli, že ide o férovú výmenu, a niektorí dokonca pasujú ako jej víťaza práve Vancouver.

„Lindholm je skvelý všestranný center. Možno z neho nebude líder prvého útoku, no mohol by byť excelentným druhým centrom tímu Canucks. Vancouveru verím a myslím, že tento rok majú reálnu šancu zvíťaziť. Páči sa mi tento risk,“ napísal Corey Pronman.

Lindholm by pritom pre Vancouver mohol byť prospešný hneď v niekoľkých aspektoch.

Canucks už teraz disponujú viacerými kvalitnými centrami, ako sú J. T. Miller či Elias Petterson. Obaja však držia hokejku naľavo, a Lindholm tak bude v podstate prvým hráčom Vancouveru na vhadzovanie s opačným držaním hokejky.

Vďaka tomu sa lídrovi Pacifickej divízie výrazne rozširujú možnosti na buly, čo môže byť vo vyraďovacej fáze veľmi nápomocné.

Okrem toho bude Lindholm určite pravidelne súčasťou tímovej formácie v oslabeniach. Túto úlohu mal totiž často aj v Calgary a pred dvoma rokmi bol jedným z troch finalistov Selke trophy pre najlepšieho defenzívneho útočníka.

Svoje využitie by pritom mal nájsť aj pri početných výhodách svojho tímu, kde by mohol zaujať niekdajšie miesto Boa Horvata.

„Myslím si, že náš tretí aj štvrtý útok momentálne našiel tú správnu chémiu a hrajú veľmi vyrovnane. Prvé dva útoky však potrebovali vylepšenie s hráčom, ako je Elias. Do konca sezóny ostáva ešte 33 zápasov a čakajú nás samé ťažké stretnutia, takže musia hrať všetky štyri útoky dobre,“ povedal Allvin.

Podľa Thomasa Dranca uvidíme do uzávierky prestupov výmeny možno ešte zaujímavejších mien, no nikto z dostupných hráčov by pre Vancouver momentálne nebol väčším prínosom ako práve Lindholm.

„Jeho príchod môže aspoň trochu zlepšiť v podstate každý aspekt hry Canucks,“ napísal. (Martin Koziak,Nko)

Connor McDavid sa stal v piatok víťazom súťaže zručností v rámci All Star víkendu NHL v Toronte, vďaka čomu získal šek na milión dolárov. Okrem toho sa jeho tím dostal aj do finále Zápasu hviezd, v ktorom však prehral s tímom Austona Matthewsa 4:7.

„Prišli sme sem, aby sme predviedli divákom šou, a myslím si, že sa nám to aj podarilo,“ povedal McDavid po úspešnom All Star víkende.

„Prekvapenia či príbehy outsiderov? Nie, výsledok súťaže zručností nikoho v Toronte neprekvapil,“ napísal výstižne reportér kanadského portálu Sportsnet Luke Fox.

Vo veku 27 rokov však Connor McDavid už nie je tým, čím býval. V kanadskom bodovaní ligy aktuálne stráca na prvého Nikitu Kučerova 18 bodov.

Tento fakt však nie je nutne negatívom. Priority sú už nastavené inak.

Čo sa zmenilo?

V uplynulých rokoch sme si zvykli na to, že Edmonton mal na čele bodovania NHL nerozlučnú dvojicu – Connor McDavid a Leon Draisaitl. V súčasnosti je však McDavid v ligových štatistikách na piatom mieste, zatiaľ čo Draisaitl až na štrnástom. Namieste je preto otázka, čo sa s nimi vlastne stalo.

„Nie je to jeden z tých rokov, keď všetci budú písať o tých veľkých číslach a podobných veciach. Ide tu o to, že sme súčasťou niečoho väčšieho. Podľa mňa je dobré, že nikto nepíše o Connorovi McDavidovi a Leonovi Draisaitlovi, ktorí vedú bodovanie NHL. Napriek tomu si myslím, že moja hra sa ešte môže dostať na vyššiu úroveň, a viem, že by to pomohlo aj tímu. Takže všetko sa postupne vyvíja,“ vysvetľuje pre Sportsnet McDavid.

V hokeji sa špeciálne pri útočníkoch často fanúšikovia pozerajú iba na štatistiku gólov a asistencií. To však nie je celý príbeh. McDavid sa podľa expertov v tejto sezóne zlepšil v defenzíve, čo môže byť kľúčové neskôr v play-off.

„Pozrite sa na jeho hru. McDavid bol vždy v ofenzíve majstrom s pukom na čepeli, no dnes nie je v útočnom pásme o nič lepší ako v tom obrannom. Prepáčte, je to sarkazmus. Myslím to, samozrejme, ako kompliment,“ píše redaktor portálu Sportsnet Mark Spector.

Zatiaľ čo McDavid a Draisaitl zatiaľ nezbierajú body v takom tempe ako v minulých ročníkoch, v Edmontone túto sezónu vyrástol nový elitný strelec.

Stal sa ním 31-ročný Zach Hyman, ktorý má po 44 odohraných zápasoch na svojom konte už tridsať gólov. V tabuľke strelcov tak patrí Hymanovi šieste miesto. Viac gólov ako on strelili už iba Nathan MacKinnon, Nikita Kučerov, David Pastrňák, Sam Reinhart a Auston Matthews.

„Myslím si, že sa do produktivity tímu zapája len viac chlapcov. Je to rovnomernejšie rozložené, čo je vždy niečo, o čom sa tu v Edmontone rozprávame. To, že ja s Leonom máme nižšie čísla v štatistikách, podľa mňa svedčí o kvalite nášho tímu. Svedčí to o tom, ako dobre hrajú všetci ostatní,“ hovorí McDavid.

Edmonton má teraz v tíme lepšieho brankára, širšiu škálu útočníkov a najlepšiu skupinu obrancov, s akou kedy McDavid hral. Ak ho toto bude stáť cestu na udeľovanie koncoročných cien NHL, tak je to ochotný prijať.

Pre Oilers je dôležité, že už to nie je iba o McDavidovi a Draisaitlovi. Dvaja hráči sami osebe totiž série v play-off nevyhrajú.

Siaha na historický rekord

V Toronte sa počas víkendu stretli na exhibičnom miniturnaji najväčšie hviezdy NHL. Pozornosť fanúšikov sa však už o pár hodín opäť sústredí na súťažné zápasy, pričom Edmonton má na dosah jeden významný historický míľnik.

„Tento víkend sa pozornosť celej ligy na Zápase hviezd sústreďovala na individuálne úspechy a oslavy toho, kto je kto. V Edmontone však vidíme túto sezónu zdravší tímový prístup k hokeju, vďaka ktorému Oilers aktuálne ťahajú šestnásťzápasovú šnúru víťazstiev,“ upozorňuje redaktor z Edmonton Journal Gerry Moddejonge.

Úvod tejto sezóny bol z pohľadu Oilers doslova katastrofálny. V jednom momente dokonca kanadské médiá začali špekulovať o tom, že by Edmonton mohol rozmýšľať o výmene niektorých hráčov, pretože play-off sa javilo ako veľmi vzdialená alternatíva.

No posledné týždne, naopak, znamenali veľký vzostup v tabuľke, keď tím okolo kapitána McDavida vyhral spomínaných šestnásť duelov za sebou – neprehrali od 20. decembra.

Edmonton teraz delí od vyrovnania historického ligového rekordu už iba jedna výhra. O sedemnáste víťazstvo v rade sa Oilers pokúsia v noci z utorka na stredu proti úradujúcim šampiónom z Las Vegas.

„V minulosti sme už mali dobré série, ale toto je pravdepodobne jedna z tých najlepších. Hráme teraz trochu iným systémom v porovnaní s tým, ako sme hrali doteraz. Vidíte, že v obrannom pásme sa zdá, že oveľa menej beháme zo strany na stranu,“ vysvetľuje McDavid.

Reportér portálu Sportsnet Mark Spector upozorňuje na to, že McDavid dnes hrá viac do tela ako v minulosti. Zároveň už nepotrebuje niekoho iného, aby v závere zápasu išiel namiesto neho na kľúčové vhadzovanie.

A čo je možno najdôležitejšie, McDavid konečne hrá v defenzíve tak zodpovedne ako veľkí hráči z minulosti, ktorí postupom času tiež dozreli ako kapitáni a lídri svojich tímov.

„Stručne povedané, chlapík, o ktorom sme kedysi napísali, že sa v obrane nevyrovná Sidneymu Crosbymu, už dnes ním nie je. V skutočnosti vyzerá teraz veľmi podobne, ako svojho času vyzeral 27-ročný Crosby. Nie som si istý, či existuje ešte väčšia pochvala na jeho adresu ako táto,“ píše ďalej novinár Mark Spector.

„V útoku to bolo z mojej strany vždy dobré. V obrane som však na sebe dlho pracoval. Dnes sa cítim dobre s ohľadom na to, kde sa veci nachádzajú, no musím v tomto smere napredovať aj naďalej, uzatvára McDavid. (Pavol Kliment,Nko)

Pekny clanok. Osobne si myslim ze Gary potiahne minimalne do podpisu novej CBA, pri rokovaniach o nej uz mozno bude zaskolovat nejakeho nastupcu

Od platového stropu až po snahu zakázať dúhu. 31 rokov Bettmana ako šéfa ligy.

Keď Bettmana najali, majitelia klubov mu dali dve veľké úlohy.
„Prvou bolo rozšíriť NHL po celej Amerike, hlavne na juh a západ, aby sme dohnali NFL a NBA, čo sa týka počtu tímov. Cieľom bolo dostať NHL na ‚národnú‘ úroveň pre televízne účely, čo sa mu bezpochyby podarilo,“ hovorí pre stránku NHL.com senior viceprezident Detroitu Red Wings Jim Devellano.

Ďalšou úlohou bolo podľa Devellana získať istotu nákladov, pokiaľ išlo o rastúce platy hráčov, keď tímy kvôli tomu strácali mnoho miliónov. Odbory a hráči sa bránili, Bettman však nakoniec zaviedol tvrdý platový strop. Výsledkom je, že NHL nikdy nebola silnejšia a paradoxne hráčom sa naďalej darí tak, ako by sa im aj malo dariť.

V roku 1993, keď sa Bettman stal šéfom NHL, sa niektorí vysokopostavení kanadskí predstavitelia obávali, že rodák z New Yorku bude pri svojej práci uprednostňovať tímy v Spojených štátoch. Bettman však podľa hokejového historika Stana Fischlera svojimi šikovnými krokmi zabezpečil úspech kanadských tímov z veľkých, ale aj menších trhov.

„V roku, keď som prišiel do Vancouveru po druhýkrát, prišli Canucks o 36 miliónov dolárov. Bojovali sme vtedy totiž so 61-centovým kanadským dolárom. Bol to ale Gary, kto zaviedol plán kanadskej pomoci. Americké tímy nám posielali šek na 3 milióny dolárov ročne. Keby sme nemali tento plán, tak by sme teraz ani nemali v lige všetky kanadské tímy. Niektoré z nich by to nezvládli,“ spomína vo svojej autobiografii bývalý dlhoročný generálny manažér v rámci NHL Brian Burke.

„Garyho líderstvo v NHL sa prejavilo v raste, ktorý zaznamenala liga počas jeho pôsobenia,“ tvrdí zase spolumajiteľ Calgary Flames Murray Edwards v jednom z článkov pre The Hockey News.

Pri nástupe Garyho Bettmana na čelo NHL bolo jednou z hlavných otázok to, či sa hokeju môže dariť aj na netradičných, respektíve menej tradičných trhoch.

Bettman však ako komisár NHL ukázal, že to reálne je. Dôkazom toho sú dnes podľa historika Stana Fischlera tímy ako Tampa Bay Lightning, Anaheim Ducks, Carolina Hurricanes, Dallas Stars, Florida Panthers či Nashville Predators, ktoré si za posledné roky vytvorili významné fanúšikovské základne.

„Na vlastné oči som videl, ako Bettman premenil Tampu Bay na hokejové mesto. Vďaka nemu sa stalo nemožné. Hráči NHL nám vyrastajú už aj na juhu. Najlepší strelec súčasnej NHL Auston Matthews sa naučil hrať hokej v Arizone, zatiaľ čo obranca Jakob Chychrun začínal s hokejom v blízkosti Miami Beach,“ hovoril dlhoročný hokejový komentátor Larry Hirsch z Floridy.

„Gary je často označovaný za ’najmúdrejšieho človeka v miestnosti’, a to z dobrého dôvodu. V podnikaní sa totiž vyzná lepšie ako väčšina ostatných ľudí a dokáže sa sústrediť aj na správny prístup, aby mohol urobiť čo najlepšie rozhodnutia,“ hovorí súčasná komisárka Národnej ženskej futbalovej ligy (NWSL) Jessica Bermanová, ktorá v minulosti zastávala viac ako desať rokov vysokú pozíciu v rámci NHL.

Prečo naňho bučia

Bettman sa už dlhé roky musí vyrovnať s tým, že naňho fanúšikovia pri každej príležitosti bučia. Už od čias, keď ho priaznivci Devils počas finále v roku 1995 v priamom prenose vypískali, je takéto správanie pre hokejových fanúšikov samozrejmosťou.

Ľudia na Bettmana pískajú na vstupnom drafte aj pri odovzdávaní Stanley Cupu novým ligovým víťazom.

Dôvodov, prečo fanúšikovia na šéfa ligy bučia, je viacero. Ľudia majú napríklad ešte stále v pamäti výluky, keď sa hokej dlhé mesiace nehral. Pre kanadských priaznivcov je zase jedným z dôvodov nízky počet kanadských tímov v NHL.

Fanúšikovia sa ale v posledných rokoch hnevali napríklad aj na to, že liga povolila umiestnenie reklamy najprv na helmách a neskôr aj na dresoch jednotlivých tímov.

Špeciálnou kategóriou sú potom digitálne reklamy, ktoré sú už počas televíznych prenosov nielen na mantineloch, ale aj priamo na ľadovej ploche.

Bučanie na komisára NHL sa ale v poslednom období stalo aj svojím spôsobom istou tradíciou. Fanúšikovia si zvykli na to, že keď uvidia Bettmana, tak naňho budú pískať, zatiaľ čo Bettman si zvykol na to, že od fanúšikov dostane v každom jednom meste nevrlé privítanie.

„V súčasnosti je bučanie na Bettmana takmer klišé. Je to automatický reflex, ale aj úprimný prejav vzájomnej nevraživosti,“ píše The Athletic.

Rekordné príjmy nemôžu byť tým jediným kritériom

Pravdou je, že v prvý deň Bettmanovho oficiálneho nástupu do funkcie – 1. februára 1993 – vstupovala NHL neistým krokom do novej éry. Mnohé tímy zápasili s finančnými problémami, zápasy boli často až priveľmi násilné. Prinajmenšom v Amerike bol hokej v tom období bezpochyby športom, ktorému reálne hrozilo, že zostane v úzadí.

Bettman teda po svojich predchodcoch zdedil neporiadok. V porovnaní s tým, v akom stave bola liga na začiatku jeho pôsobenia a v akom stave je dnes, vyzerá Bettmanovo pôsobenie ako úspech.

Liga, ktorá vznikla v roku 1917, je dnes mladšia a živšia ako kedykoľvek predtým, píše portál The Hockey News. Keď Bettman začínal, v NHL pracovalo 60 zamestnancov, zatiaľ čo dnes ich je už 800. Priemerný plat hráčov v sezóne 1992 – 93 bol 463-tisíc dolárov, teraz je to viac ako 3,2 milióna dolárov.

Príjmy celej ligy, ktoré v čase Bettmanovho nástupu predstavovali približne 450 miliónov dolárov, v tejto sezóne prekročia hranicu 6 miliárd dolárov.

Sean McIndoe z webu The Athletic však upozorňuje na to, že všetko nebolo pod jeho vedením úplne ideálne. Začiatkom 90. rokov bola napríklad latka pre šéfa NHL nastavená tak nízko, že ju mohol prekročiť prakticky každý aspoň trochu kompetentný manažér.

„Bettmanovo pôsobenie sa často obhajuje dvoma jednoduchými slovami: rekordné príjmy. Dnešná NHL zarába oveľa viac peňazí ako kedykoľvek predtým, pričom príjmy ligy sú ešte možno oveľa vyššie, ako sa manažérom v roku 1993 vôbec snívalo. To je určite pravda. Ale viete, ktoré iné športy dosiahli za posledných tridsať rokov rekordné príjmy? Prakticky všetky,“ píše McIndoe.

Podľa neho sa vďaka prudko rastúcim hodnotám televíznych zmlúv, verejne financovaným arénam plným luxusných lóží, explózii firemného sponzoringu a množstvu úplne nových zdrojov príjmov za posledné tri desaťročia do sveta športu dostali peniaze v miere, ktorá hraničí s obscénnosťou.

„Nie je prehnané povedať, že by bolo doslova nemožné, aby NHL v tomto prostredí nedosiahla rekordné príjmy,“ pokračuje McIndoe.

Medzi najväčšie negatíva Bettmanovho pôsobenia na čele NHL patria výluky, ktoré zahŕňajú celkovo tri prerušenia sezóny. To je negatívny rekord, ktorému sa nevyrovná žiadny iný významný severoamerický šport.

Prvá výluka prišla už v roku 1994, potom sa dokonca nehralo počas celej sezóny 2004/05 a naposledy došlo k lockoutu v roku 2012.

Spomenúť musíme aj kontroverzné rozhodnutie ligy ohľadom zákazu používania dúhových pások na hokejkách z tejto sezóny či zrušenie nosenia dúhových dresov na rozcvičke pred zápasmi vo všeobecnosti.

„Dnešná NHL je bezpečnejšia a oveľa súťaživejšia, ale často menej zábavná. Kluby sú finančne stabilné a majitelia získavajú oveľa viac peňazí ako kedykoľvek predtým, aj keď naďalej strácajú v porovnaní s konkurenciou ostatných športov,“ píše McIndoe.

Niekoľkodňové štrajky hráčov podľa jeho slov nahradili niekoľkomesačné výluky zo strany majiteľov. A prinajmenšom v Amerike zostáva hokej naďalej športom, ktorému zrejme hrozí, že zostane v úzadí tak, ako to bolo v čase Bettmanovho príchodu.

„To sa mne osobne nezdá ako úspešný príbeh. Možno to vy vidíte inak. Zdá sa, že majitelia tímov to vidia určite inak, a možno sú oni tým jediným hlasom, na ktorom záleží. Ale z pohľadu fanúšika je ťažké nepozerať sa na posledných tridsať rokov a nepremýšľať, čo všetko mohlo byť,“ tvrdí McIndoe.

Bettman je jednoducho osobnosťou, ktorá ľudí rozdeľuje. Jedni ho chvália, zatiaľ čo druhí ho hania. Faktom však je to, že je už vyše 31 rokov šéfom NHL a zrejme najvplyvnejším mužom v hokejovom svete.

V júni Bettman oslávi svoje 72. narodeniny a na stole je preto otázka, ako dlho ešte bude stáť na čele najlepšej hokejovej ligy na svete. NHL sa musí pripraviť na to, že po dlhých vyše troch dekádach zrejme bude mať o niekoľko rokov nového šéfa. Nateraz ale Bettman vyzerá byť plný energie a odhodlania pokračovať ďalej vo svojej práci.

„Netrúfam si odhadnúť, ako dlho ešte bude komisárom. Krátka odpoveď je, že tak dlho, ako bude chcieť. Bettman všetkým dokázal svoju hodnotu, a získal tak právo rozhodovať o svojom vlastnom osude,“ uzatvára Jessica Bermanová, ktorá v minulosti zastávala dlhé roky vysokú pozíciu v rámci NHL. (Pavol Kliment,Nko)

Sledoval aj čepele hokejok. Hellebuyck vďaka videu pochopil, kde robia brankári chybu

Connor Hellebuyck dostal v bránkovisku NHL po prvýkrát priestor po zranení Ondřeja Pavelca v novembri 2015.

Winnipeg Jets si ho vybral zo 130. miesta na drafte 2012, svoje kvality však začal ukazovať až v univerzitnej lige NCAA, kde rok pred vstupom do profiligy dokonca získal ocenenie pre najlepšieho brankára súťaže.

Dnes je však Hellebuyck v úplne inej pozícii.

V lete sa hovorilo o jeho odchode z Winnipegu, no v októbri s tímom na poslednú chvíľu podpísal 7-ročný kontrakt.

Opäť má výborné štatistiky, zahrá si zápas hviezd a aj vďaka nemu je Winnipeg prekvapivo štvrtý v Západnej konferencii. Podľa mnohých analytikov by dokonca mohol získať Vezinovu trofej pre najlepšieho brankára.

Hellebuyck pritom ešte v dávnejšom rozhovore prezradil, ako počas strednej školy zmenil stratégiu chytania gólov vďaka analýze mnohých videí.

Pochopil, kde robia brankári chybu

Podľa samotného Hellebuycka však na jeho brankárskom umení nie je nič zložité.

„Snažím sa používať hlavu, čítať hru a nič nepreháňať. Keď sa pozerám na záznam môjho zápasu a mám veľa jednoduchých zákrokov, tak presne to chcem vidieť,“ povedal Hellebuyck o svojom hernom štýle.

S týmto prístupom prišiel ešte na strednej škole počas toho, ako študoval zápasy na videozáznamoch. Vtedy pochopil, čo robí zle.

„Uvedomil som si, ako často len tesne miniete puk. Mnoho brankárov sa často snaží zúfalo urobiť zákrok, čo podľa mňa nie je nutné. Začal som pretvárať svoju hru tak, aby som ostal pokojný. Analyzoval som mnoho gólov a zistil som, že udržaním správnej pozície máte často najväčšiu šancu na chytenie puku,“ vysvetlil v rozhovore pre Sportsnet Hellebuyck, ktorý kedysi dokonca študoval čepele hokejok, aby vedel lepšie predpovedať smer striel.

Rozhodol iný prístup pri rokovaniach

„Táto loď už doplávala. Ďalšiu zmluvu bude mať s iným tímom,“ napísal The Athletic v júni v súvislosti s Hellebuyckovou situáciou.

Spolu s americkým brankárom bol v rovnakej pozícii aj center prvého útoku Jets Mark Scheifele či trojka draftu 2016 Pierre-Luc Dubois. Nakoniec sa však generálnemu manažérovi Winnipegu Kevinovi Cheveldayoffovi nepodarilo v tíme Jets udržať len Duboisa.

Helleybuck a Scheifele ostali kvôli tomu, že sa Cheveldayoff rozhodol pre iný prístup pri rokovaniach o zmluvách.

„Bolo to celkom unikátne. Rokovania boli veľmi transparentné a s hráčmi sme sa delili o viac informácií než kedykoľvek predtým,“ vysvetlil Cheveldayoff.

53-ročný Kanaďan povedal Helleybuckovi so Scheifelem napríklad o tom, ako by chcel okolo nich postaviť súpisku či o svojej vízii pre budúcnosť tímu, v ktorej obaja majú hrať veľkú úlohu. Ich zmluvy majú totiž rovnakú hodnotu 8,5 milióna dolárov ročne a platiť budú až do roku 2031.

„Pokiaľ by ste boli v mojej situácii, tak by ste rovnako chceli získať čo najviac informácií. S Chevym (Cheveldayoffom) sme mali pred začiatkom kempu dôležitú debatu o tom, ako veľmi chce zvíťaziť a čo je pre to schopný urobiť,“ prezradil Hellebuyck.

Keď počas leta tvrdo trénujem, tak chcem, aby aj ostatní robili to isté. Preto sa prstene pre víťazov Stanleyho pohára dávajú každému vrátane tímového personálu,“ dodal.

Podobného názoru bol aj Scheifele, ktorý vo Winnipegu robí asistenta kapitána už od roku 2016.

Od nasledujúcej sezóny sa navyše bude zvyšovať platový strop z 83,5 na 87-88 miliónov dolárov, čo by malo Winnipegu pomôcť pri podpisovaní ďalších hráčov. V najbližších dvoch rokoch sa totiž zmluvy končia dvom najlepším strelcom tímu Kyleovi Connorovi a Nikolajovi Ehlersovi či mladíkovi Coleovi Perfettimu.

„Máme dobrú zostavu. Ukazujeme to už roky. Pokiaľ sa pozriete na ligu v posledných desiatich rokoch, tak Winnipeg bude vo víťazstvách a šanciach na celkové víťazstvo na špici,“ povedal Hellebuyck.

V skutočnosti však čísla pre Jets také lichotivé nie sú. V počte víťazstiev sú od sezóny 2013/14 až 14. najlepším tímom NHL a v play-off odohralo v tom čase viac zápasov ako oni až 21 klubov. V súčasnosti však situácia pre Winnipeg vyzerá o niečo lepšie než v perspektíve poslednej dekády.

Miestenka v play-off tak tímu trénera Ricka Bownessa môže ujsť len ťažko, keďže v Centrálnej divízii má pred štvrtým St. Louis náskok 11 bodov. Minulý rok pritom Jets postupovali len tesne z poslednej priečky zaisťujúcej play-off.

Ukázal, že patrí k najlepším

„Connor už ukázal, že je jedným z najlepších brankárov na svete, a tento rok v tom znovu pokračuje,“ povedal tréner brankárov Winnipegu Wade Flaherty.

„Oproti minulým rokom majú naši súperi menej šancí, no on je stále na špici súťaže v počte očakávaných zákrokov. Dokáže vytiahnuť dôležité zákroky, keď ich potrebujeme,“ doplnil.

Podľa NHL.com je Hellebuyck momentálne najhorúcejším kandidátom na zisk Vezinovej trofeje a pred Thatcherom Demkom či Camom Talbotom by mal mať dokonca aj slušný náskok.

30-ročný rodák z Michiganu ostatných konkurentov prevyšuje najmä v konzistentnosti svojich výkonov. Len traja brankári majú v tejto sezóne odohraných viac zápasov než on a od ročníka 2017/18 je Hellebuyck dokonca tým najvyťažovanejším.

Napriek tomu počas toho obdobia zaznamenal 221 víťazstiev. Viac ako on (presnejšie 234) má len Andrej Vasilevský, ktorý ich zaznamenal s dvojnásobným šampiónom Stanleyho pohára z toho obdobia – Tampou Bay Lightning.

„Vie odohrať mnoho zápasov po sebe a presne to od brankára chcete. Nie je to len hráč, ktorý vie zahrať dobre. Je to chlapík, ktorý chce stále hrať, takže ho musíte mať pod kontrolou,“ uviedol Flaherty.

Hellebuyck to má totiž rozbehnuté na absolvovanie tretej 60-zápasovej sezóny za sebou. Celkovo ich pritom má vo svojej kariére 5. V každej z nich si pritom drží úspešnosť zákrokov nad 91 % a okolo 2,5 inkasovaných gólov na zápas.

„Nič ním neotrasie. Aj keď spraví chybu alebo pustí ľahký gól, tak na tom nezáleží. Proste len otočí stránku a posunie sa ďalej,“ povedal asistent trénera Winnipegu Scott Arniel.

Dokazuje to aj jeho nedávna séria, počas ktorej pustil tri alebo menej gólov v 27 zápasoch za sebou. V 21 z nich dokonca dostal najviac dva góly.

To všetko robí z Connora Hellebuycka výnimočného brankára, ktorý by na konci svojho dlhoročného kontraktu mohol okupovať popredné priečky v historických tabuľkách NHL.

Určite tam však nechce ostať bez Stanleyho pohára a z tohto hľadiska budú pre Winnipeg a Hellebuycka kľúčové najbližšie sezóny.

Pre Hellebuycka a celý tím Jets bol najväčší doterajší úspech účasť vo finále Západnej konferencie zo sezóny 2017/18.(M.Kroziak,Nko)

Brankár Arizony Connor Ingram odchytal v tejto sezóne už 26 zápasov s priemernou úspešnosťou zákrokov 91,9 %. Vďaka týmto skvelým číslam aktuálne patrí medzi piatich najlepších gólmanov celej NHL.

Jeho príbeh je však veľmi špecifický. Má síce už 26 rokov, no v najlepšej lige sveta odchytal pred touto sezónou iba 30 zápasov.

O Ingramovi sa v zámorí hovorí aj v súvislosti s jeho bojom s obsedantno-kompulzívnou poruchou (OCD). Ide o psychické ochorenie, pri ktorom je pacient svojimi myšlienkami či predstavami nútený robiť veci, ktoré často nedávajú zmysel.

Ak ich neurobí, tak v jeho vnútri narastá nervozita a úzkosť.

Presne takéto problémy mal a stále má Ingram, ktorý ešte v roku 2021 oznámil Nashvillu, že vstupuje do asistenčného programu pre hráčov NHL. To bol jeho prvý odvážny krok smerom k tomu, aby dostal pomoc.

Ingram ani dnes počas príchodu zo šatne na ľad nevie, čo si môžu myslieť deti, keď si s nimi netľapne rukou pred zápasom. Nevie, či sa naňho fanúšikovia s odporom pozerajú, či ho odsudzujú alebo ho považujú za hlupáka.

On však deťom ruku podať nemôže, lebo dobre pozná svoje limity.

„Vždy sa cítim zle, pretože tieto malé deti čakajú pri bariére a pri skle na to, aby si s nami hráčmi podali ruku. Ale ja viem, že ak si s nimi tľapnem rukou, tak mi to môže zničiť celý deň,“ cituje brankára Arizony oficiálny portál NHL.

42 dní v traumatologickom zariadení
„V ten deň som prišiel na štadión a povedal som všetkým, že už toto nechcem ďalej robiť,“ spomína Ingram na január 2021, keď bol hráčom Nashvillu.

Spolu s Predators bol vtedy Ingram na výjazde v Dallase, no už to ďalej nezvládal. V tom čase ešte nevedel o tom, že trpí obsedantno-kompulzívnou poruchou. Vo veku 23 rokov bol rozhodnutý skončiť s hokejom, ale jeho tréner mu odporučil, aby namiesto toho vstúpil do asistenčného programu pre hráčov NHL.

„Zachránil mi vtedy kariéru a pravdepodobne aj život. Keby som vtedy nedostal pomoc, tak neviem, kde by som bol dnes. Ešte v ten istý deň som odletel z Dallasu do južnej Kalifornie, kde som strávil 42 dní v traumatologickom zariadení,“ hovorí Ingram v rozhovore pre ABC 15 Arizona.

Najprv si myslel, že môže mať problém s návykovými látkami, ale terapeut mu rýchlo diagnostikoval obsedantno-kompulzívnu poruchu. Ingram s tým najprv nesúhlasil a poukazoval na to, že si neumýva pravidelne ruky a v jeho byte je stále neporiadok. V tom čase ešte stále brankár Nashvillu však rýchlo zistil, že toto nie sú jediné príznaky OCD.

Ingram sa napríklad už odmalička bál toho, že sa nakazí nejakým vírusom, a tieto myšlienky mu začali robiť najväčšie problémy počas pandémie koronavírusu, keď bol dlhé mesiace zatvorený sám v hotelovej izbe.

Brankár Arizony mal konkrétne strach z pohlavne prenosných chorôb.

„Celý čas som si myslel, že mám AIDS alebo HIV. To bol ten môj najväčší strach. Dočítal som sa tiež, že ak máte syfilis, tak na rukách a na spodnej časti nôh sa vám objaví vyrážka. Takže som si potom na hoteli každých desať minút vyzúval ponožky, pozeral som sa na svoje nohy a hovoril som si, že som ešte stále v poriadku. Deväť mesiacov v roku som bol zavretý v hoteli sám. Bol som tam len ja a tieto myšlienky,“ cituje ďalej Ingrama portál NHL.com.

Brankár Arizony však mal aj problémy s alkoholom. Závislosť pritom podľa Ingrama možno svojím spôsobom prirovnať k OCD: „Ak máte nutkanie niečo robiť, tak čím viac to robíte, tým viac to váš mozog chce robiť aj ďalej, aby ste sa cítili lepšie. Takže keď som bol sám v hotelovej izbe a stále som si kontroloval, či náhodou nemám na nohe vyrážku, tak sa to stalo silnejšie. Viac ma to ovládlo. Keď som však potom prišiel na ľad, kde sme trénovali aj hodinu a pol, tak som zrazu tieto veci už robiť nemohol. Tak dlho som to nedokázal vydržať. Triasol som sa.“

Ingram preto počas tréningov vždy išiel na toaletu, aby sa uistil, že nemá infekciu. Keď si skontroloval, že na nohe nemá žiadnu vyrážku, úzkosť na chvíľu ustúpila. O päť minút neskôr však prišlo toto nutkanie opäť, a tak sa to opakovalo stále dookola.

Svoj potenciál ukázal až teraz v Arizone
Z pohľadu Connora Ingrama zmenila všetko terapia. Keď nastúpil na ústavnú liečbu, pomaly začal chápať, čo sa s ním deje. Lekári mu vysvetlili, že svojim myšlienkam sa nemôže stále poddať, a postupne mu to celé začalo dávať zmysel.

Ingram absolvoval expozičnú terapiu, keď chodil do verejných priestorov a dotýkal sa kľučiek dverí, pričom potom s tým pocitom musel zostať len sedieť na mieste. Robí to tak aj teraz. Testuje sám seba, aby zistil, ako dlho vydrží, kým sa, ako hovorí on sám, zblázni.

Medzery medzi svojimi rituálmi si zaznamenáva do časového denníka a zo všetkých síl sa snaží predĺžiť prestávky. Jeho cieľom je, aby medzi jeho rituálmi bolo stále o trochu viac času. Je to niečo, na čom naďalej pracuje. Je to niečo, čo ho bude sprevádzať už navždy.

„Musíte tvrdo pracovať na tom, aby ste sa cítili dobre. Viete, čo vás rozruší alebo čo vás upokojí, nech je to čokoľvek. Je to ako závislosť. Viete, že ak sa k tej konkrétnej veci priblížite, tak vám to spôsobí problémy. Takže ja sa držím radšej ďalej od všetkého, čo by vo mne mohlo vyvolať nervozitu, úzkosť alebo niečo podobné. Ide len o to, že sa venujem práci, chodím na terapiu a starám sa sám o seba,“ vysvetľuje brankár Arizony.

Ingram pritom aktuálne prežíva asi najkrajšie obdobie svojho života. Vďaka terapii sa cíti oveľa lepšie, no okrem lekárov či blízkych ho podporujú aj jeho spoluhráči a tréneri v Arizone. A Ingram im za to, naopak, pomáha v bránkovisku, kde podáva fantastické výkony.

Až v Arizone napokon začal naplno ukazovať svoj veľký potenciál. Dobre chytal už v minulom ročníku, keď si v 27 zápasoch udržal úspešnosť zákrokov nad 90 %. Ešte viac sa mu však darí v aktuálnej sezóne, keď zatiaľ štatisticky patrí medzi tých úplne najlepších brankárov celej NHL.

Fanúšikovia či experti sa na sociálnych sieťach dokonca sťažovali na to, že sa Ingram nedostal do nominácie na All Star Game do Toronta. Arizona je do veľkej miery aj vďaka nemu v Západnej konferencii stále v boji o miesto do play-off.

Ingramovi pritom možno pomáha aj nový prístup k hre. Keďže má za sebou ťažký boj s OCD, hokej už neberie až tak vážne a uvedomuje si, že na svete sú aj dôležitejšie veci.

Brankár Arizony zároveň dúfa, že verejným priznaním sa k svojím problémom pomôže aj ostatným ľuďom, ktorí bojujú s psychickými ťažkosťami. Zároveň však pripomína, že boj s OCD ešte nevyhral a že ho táto choroba bude sprevádzať už počas celého života.

„Je to ako nejaké otravné zranenie. Ak sa oň nebudete starať, tak sa bude zhoršovať. Do konca života už budem sedieť raz týždenne v kresle u cudzieho človeka a budem mu rozprávať o svojich problémoch. Je to jednoducho fakt môjho života,“ (Pavol Kliment,Nko)

Tah je to náhodou dobrej, jen nesmíš mít hráče pitomce...

je to sice z AHL, ale supnem to sem:

https://www.hokejportal.net/?q=clanok/o ... deo/130553

zaujimavy tah

Mohlo by to ist aj do topicu Avs, ale sem sa to asi hodi viac:
https://www.nhl.com/news/air-force-one- ... -joe-sakic

klasicky rusky sedlak, ktory vyuziva vyhody zapadu, ale v kulturno-etickych otazkach zostal daleko za Uralom a nie je ochotny sa prisposobit hodnotam krajiny, v ktorej zije. Takych mame i v Europe hromadu.
Keby ich naozaj respektoval, tak si ten dres oblecie. Vyhovarat sa na nabozenstvo je trapna vyhovorka, ktoru pouzil len preto ze vie, ze keby vyjadril svoj zaspaty nazor na plnu hubu, tak si uz v Amerike nezahra.

Americki a kanadski novinari su tiez trapni, ze u Oveckina sa ozvat nevedia. Divaci tiez.

NHL ako liga v poslednej dobe dost straca a z toho co vidim, tak nie len u mna. Snad to dospeje konecne aspon ku koncu Garyho.

Vítejte v Americe..

Zcela souhlasím. Když to budu trochu bagatelizovat, tak jediné, co udělal, bylo, že nešel na rozbruslení ...

A pak je tu č.8, kterému se stále tleská... aneb pokrytectví v praxi.

Fuuuu, v NHL je nova “kauza“ – Provorov odmietol nastupit na predzapasove rozkorculovanie kvoli tomu ze vramci “Pride Night“ ho hraci absolvovali v dresoch s duhovymi cislami a menami. nasledny zapas potom odohral (hralo sa v normalnych dresoch). Provorov uviedol ze proti LGBTI v podstate nic nema a respektuje ich, ale obliect si duhovy dres na ich podporu je proti jeho nabozenskemu presvedceniu. Torts sa Provorova zastal.

Ja by som sa chcel dozit dna ked by tato (ne)tolerancia medzi ludmi kvoli blbostiam ako rasa, narodnost, nabozenstvo, sexualna orientacia, pohlavie atd prestala byt temou, ze by to jednoducho nikto neriesil, nikto na zaklade toho ludi nehodnotil a vsetkym by to bolo jedno. Tipujem ze sa mi to nepodari.

Co sa tyka Provorova, kym to urobil takymto sposobom a s takymto odovodnenim, podla mna by to malo byt akceptovane. Samozrejme sa da polemizovat ci je naozaj taky pobozny alebo to vyuzil len ako zamienku, to vie len on sam. Ale nepodporit nieco sa u mna automaticky nerovna netolerancii. Mozem niekoho tolerovat aj bez toho aby som ho otvorene podporoval. A nutit niekoho do takejto podpory proti jeho presvedceniu je rovnako mimo ako samotna netolerantnost proti ktorej sa tym ma bojovat

oprasime stary topic:

https://www.hokejportal.net/?q=clanok/n ... zon/115411

toto mi prislo celkom zaujimave

https://canucksarmy.com/2014/06/26/sham ... ft-tables/

petrik píše: ↑

úte 06. lis 2018 10:43

Fun fact:
V sezonach 2015/16 a 2016/17 bolo po 8 hracov co odohrali aspon polovicu zapasov a ziskali v nich priemerne aspon 1 bod na zapas
V sezone 2017/18 bolo takychto hracov 24
V sezone 2018/19 je zatial takychto hracov 60 (min. 7 odohranych zapasov)

Je to zatial samozrejme small sample size a to cislo sa casom urcite znizi, ale nie je nerealne ocakavat ze to na konci sezony bude viac ako tych vlanajsich 24 hracov...

Nahoda alebo novy trend?

tak po cca 30 odohranych zapasoch je hracov s priemerom bod na zapas a lepsim stale este 49 (dal som podmienku min. 10 zapasov)... trosku to klesa, ale stale to vyzera ze tych vlanajsich 24 by mohlo byt prekonanych

Fun fact:
V sezonach 2015/16 a 2016/17 bolo po 8 hracov co odohrali aspon polovicu zapasov a ziskali v nich priemerne aspon 1 bod na zapas
V sezone 2017/18 bolo takychto hracov 24
V sezone 2018/19 je zatial takychto hracov 60 (min. 7 odohranych zapasov)

Je to zatial samozrejme small sample size a to cislo sa casom urcite znizi, ale nie je nerealne ocakavat ze to na konci sezony bude viac ako tych vlanajsich 24 hracov...

Nahoda alebo novy trend?

Why taxes shouldn’t prevent John Tavares or any free agent from signing with a Canadian team

By Marc Antoine Godin, The Athletic, Jun 27 2018

John​ Tavares is​ currently being​ courted​ as​ an impending unrestricted free agent​ by​ five​ American​ teams​​ and the Toronto Maple Leafs. The Montreal Canadiens are not in the race for all sorts of reasons; that’s his prerogative.

But taxes should not be one of them.

Every year it’s the same story. When the Canadiens strike out in free agency and have trouble attracting the best players to Montreal, taxes always come up as a serious deterrent. But it’s simply not true to say a player would automatically be crippled financially by taxes if he came to play for the Canadiens or the Maple Leafs or any other team in Canada.

“I can make it so signing in Montreal is the same as signing in Texas,” an agent told The Athletic.

Really? Residents of Texas pay federal tax at a lower rate than Canadians and pay no state tax on their home games. That’s tough to beat, no?

“In my opinion, the tax rate can be as low, or if not very close to what it is in Texas, Las Vegas, Florida or Tennessee,” confirms Jason Chevrier, an accountant and tax advisor with an expertise in cross-border taxes. “It’s a myth that Canadian players – I say that because taxes in Ontario are higher than they are in Quebec at that tax bracket – it’s a myth to say Montreal is the worst place to play hockey. Montreal can even be one of the best places if it’s planned properly.”

Now we’re getting to the heart of the matter.

There are different strategies available to players to mitigate the 53 percent tax burden in Quebec, but the most effective of those strategies is called a Retirement compensation arrangement, or an RCA.

Basically, an RCA is a mechanism to defer paying income taxes for high earners who will suffer a significant drop in revenue as soon as they retire. This is something that is available to everyone, but professional athletes are eligible for exemptions that most people don’t have available to them. Not only that, but not everyone has the same financial flexibility to contribute to an RCA as professional athletes. They are in a special category of taxpayers. In terms of hockey players, it is mainly those who will go live in a place where the tax laws are more beneficial once they retire who use an RCA. Many European players and some American residents take advantage of it, but there are still some Canadians who are already planning to retire out of the country.

The way the RCA works is a player will generally place 40 to 50 percent of his salary in a trust and that amount would be sheltered from the high tax rates in Ontario or Quebec, for example. When you put money into an RCA you don’t have access to it until you are no longer employed by the team, but it is intended for when the player has stopped playing professional hockey. Once he retires and is no longer a Canadian resident, he can withdraw that money and pay a one-time tax on it at a rate of 25 percent. In some cases, the tax rate would be even lower if the withdrawal is stretched over a longer period. Not only is it a favourable arrangement, but part of that money in the trust will have grown with interest over a few years.

The RCA can single-handedly make a huge difference and essentially eliminate the tax handicap that plagues Canadian teams.

“I think it can really help,” another agent told The Athletic. “There aren’t too many teams who push this. If I were them, it’s something I would bring up right away. It would be worth it for a team to have a tax specialist in the GM’s office.”

For some reason, some Canadian teams appear to have trouble alleviating the taxation concerns of players by proposing this solution to them. At the same time, the responsibility falls on the agent to properly inform his client because it’s the player who has to initiate the trust and indicate to the team where the money is to be deposited.

Some agencies provide these services to their clients themselves and others outsource them to firms specializing in these matters. But not every agent is created equal and some totally ignore the existence of the RCA route and the potential benefit for their clients.

The fact some teams don’t use this to alleviate a player’s concerns and some agents don’t advise their clients of all the avenues available to them gives life to the common perception that taxes remain a severe Canadian handicap in the NHL.

The players who will become unrestricted free agents Sunday should have a good accountant because taxes for these athletes are extremely complex. It is not a question of simply reading a T4 and using some home tax software. It’s a huge jigsaw puzzle.

A Canadian who plays for an American team, for example, spends the majority of his time in the United States and can therefore declare he is not a Canadian resident. But he still has to produce a tax statement for each American state he played in over the course of the season, another for the U.S. government, another for the government of Canada, yet another for Quebec, and that’s not counting the cities that collect municipal income taxes.

So every player’s tax situation is distinct and heavily influenced by the division he plays in, the schedule, and his primary residence for taxation purposes.

“When we get to July 1 and start receiving offers, we will calculate what $4 million in Texas is compared to $4 million in Alberta, in Ontario or in California,” one agent said. “It won’t be the same net amount, there are big differences. So Canadian teams need to use every advantage they can, and the RCA is one of them.”

The U.S. congress passed a tax reform bill in December that was a bit of a game changer, reducing the highest federal tax rate from 39.6 percent to 37 percent. More help for the rich, you might say, but there are two sides to it. Because while it appears to be good news for the highest earners, that same bill will eliminate certain deductions that allowed for a reduction of taxable income. For example, it was previously possible to deduct state tax at the federal level, which is no longer the case. When you play in California, where the state tax is 13 percent, and suddenly you can’t deduct that amount from your federal taxes, it makes a big difference.

“It really plays in the hand of states that don’t have state income tax,” another agent told The Athletic. “So it’s even more valuable now in Florida, Vegas, Washington state, so Seattle.”

But this reform does favour Canadian markets because of mechanisms like the RCA, which allows players to reduce the gap in how much tax they pay.

It won’t be warmer in the winter, but at least it will be less expensive.

An RCA is not the only way a Canadian team like Montreal or Toronto can present a favourable tax strategy; to a lesser extent, signing bonuses can also be a useful tool.

Because of the tax agreement between Canada and the United States, a signing bonus is subject to a 15 percent tax in Canada and that amount can be deducted from that player’s federal tax bill in the United States. Let’s take an American resident who, on July 1, lists Florida as his primary residence for tax purposes. Even if he is playing for the Canadiens, as long as he receives the signing bonus while he is living in Florida, he will pay less Canadian tax on that amount.

“In the short term it could be an advantage to use signing bonuses,” said Chevrier, the cross-border tax specialist. “But on a long-term contract, the best option for tax savings is an RCA. You could do both but on a seven-year contract, the benefit of the signing bonus is limited.”

Let’s be clear, if a player chooses a team based on tax rates he might not be playing hockey for the right reasons. But taxes are nonetheless one of many considerations unrestricted free agents need to take into account and one the teams who are negotiating with those players need to address. It’s important for a team like the Canadiens or Maple Leafs who are talking to a player who falsely believes Quebec or Ontario is a tax nightmare for him.

There are tools available. It’s just a matter of knowing them and making sure the player knows them as well.

http://nhlnews.cz/velky-hokejovy-navrat ... a-srdicko/" onclick="window.open(this.href);return false;

pre HW mam stale inu slabost

On fakt nikto nepodpisal Juliena? To je ulet.

Hakstol .